Leherb, tiež Maître Leherb (* 14. Marec 1933 vo Viedni, † 28. Jún 1997 vo Viedni), meno narodenia Helmut Leherbauer (v literatúre tiež spomenutý ako Helmut Leherb), bol rakúsky umelec a predstaviteľ Viedenskej školy fantastického realizmu, blízky surrealizmu.

Bol synom riaditela školy, ktorý po oslobodení Rakúska v roku 1945 zomrel počas nacistickej väzby. Helmut Leherbauer maturoval v roku 1951 na Hernalskom gymnáziu v Geblergasse vo Viedni a od 1948 do 1954 študoval na Akadémii súčasneho umenia vo Viedni a na Akadémii umení v Štokholme. V roku 1955 sa vrátil späť do Viedne na Akadémiu výtvarných umení do štúdia Alberta Parisa Gütersloha, kde sa dostal do priameho styku so surrealizmom. Gütersloh bol spoluzakladatelom Art Clubu a patrí k zakladateľom Viedenskej školy fantastického surrealizmu. Leherb dostal k tomuto kruhu umelcov prístup a spolu s ostatnými predstaviteľmi tohto umeleckého smeru organizoval rôzne výstavy, napríklad s Antonom Lehmdenom, Rudolfom Hausnerom a Wolfgangom Hutterom. V roku 1959 boli jeho práce vytavené v Hornom Belvedere. Kritik umenia Johann Muschik v tom čase vytvoril dodnes používaný termín ‚fantastický realizmus‘.

Od 1959 do 1963 zhotovené diela vo viedenských parkoch, ktoré dodnes existujú.

  • Viedenský Prater: keramický reliéfový obraz ‘Tschinellen-Fiffy’ (v blízkosti Obrieho kolesa) a „Nedelné šaty„ (‘Sonntagsgwand’), obe z roku 1959
  • V školskej záhrade Kagran: mozaika „Bohyňa kvetov Flora a boh záhrad Vertumnus„ (‚Blumengöttin Flora und Gärtnergott Vertumnus‘) z roku 1960
  • Vo Volkspark Laaerberg: keramický totem „Deň a noc„ (Tag & Nacht) z roku 1962
  • Na Kaffeehausberg v Donauparku: keramický reliéfny obraz) „Scéna z kaviarne„ (‚Kaffeehausszene‘), ako aj prízemná mozaika „Leherbove vtáky„ ( ‘Die Vögel des Leherb‘) (spoločné dielo s Hermannom Bauchom, obe z roku 1963), pri príležitosti Viedenskej Medzinárodnej Hortikultúrnej Výstavy (Wiener Internationalen Gartenschau – WIG 1964, ako sa pôvodne Donaupark nazýval.

Centrálne motívy, ktoré sa v mnohých jeho dielach vracali, sú jeho vlastná osoba, jeho manželka, maliarka Lotte Profohs (nar. 16. Novembera 1934, zomr. 2012) alebo jeho syn, Anselm Daniel Leherb.

Počas svojho života bol vďaka svojmu osobného spôsobu reprezentácie obľúbencom vo viedenských spoločenských kruhoch.

Leherb žil aj vo Francúzsku, Belgicku a Taliansku. V Paríži sa spoznal s Andrém Bretonom, ktorý ho pomenoval „čiernym princom Surrealizmu“. Leherb bol však z – ako ju sám nazýval -„Parížskej dekadencie“ znechutený, a údajne vylial na Bretona pohár vína.

Škandál na Bienále

V 1964 bol Leherb so svojím „Manifest ničenia času„ („Zeitzerstörungsmanifest„) počas Bienále v Benátkach nominovaný, jeho účasť bola po zmene vlády nového ministra školstva Theodora Piffl-Perčevića (ÖVP) zabránená. Naplánovaný bol tmavomodrý pavilión, na ktorých stenách mali byť upevnené mŕtve holuby, dáždniky a bábiky. Umelecký škandál sa rysoval a prominentný parížsky žurnál umenia „Arts et Loisirs“ sa objavil s titulom „Prvý škandál na Bienále v Benátkach!“. Nemecký magazín „Stern“ uviedol škanál na titulnú stranu: „Surrealist Leherb: žiadne biele myši pre Benátky“ a nešetril so zlyhaniami „Krajiny kultúry “ Rakúska.

Walter Koschatzky označil Piffl-Perčevićovo pochopenie umenia v jeho memoároch ako „prekvapivo nízke“. Odmietnutie Leherba ale výrazne podporilo jeho renomé a otvorilo dvere do najvýznamnejších európskych galérií: Galerie de la Madeleine a Isy Brachot v Brüsseli, Galerie C.A.W. v Antwerpách, la Medusa v Ríme; Galerie Mokum v Amsterdame, Peinther-Lichtenfels a Wolfrum vo Viedni, ako aj Galleria Viotti v Turíne.

Leherb tvoril, fascinovaný malebným Valeurom, podobný akvarelovému sfumato, okrem toho aj keramické reliéfy a mozaiky. Vo Villa Cabasso v Aix en Provence vznikol v 1963 „Reakčný Konfirmantov sen„ („Reaktionäre Konfirmantentraum“). V 1964 vyzvoril keramickú maľbu na stene „Výbuch ticha„ („Explosion der Stille“), pre budovu Centrálnej poisťovne mesta Viedeň.

Rakúska turistická kancelária a Olympia

Začiatkom sedemdesiatych rokov 20. storočia (1971/72) bol Leherb poverený Rakúskou turistickou kanceláriou („Österreich Werbung“) navrhnúť štyri plagáty. Tak vznikli plagáty „„Mám rád Mozarta„ („I like Mozart“), „Dievča, ktoré hrá čello na oblaku„ („Ein Mädchen, das auf einer Wolke sein Cello spielt“), „Ostrov túžby„ („Insel der Sehnsucht“) a „Dáma s Lipicánom„ („Eine Dame mit Lippizaner“). Začiatok novej série bol počas doby Rakúskej republiky uvedený veľkou pompéznosťou. Vtedajší minister hospodárstva Andreas Staribacher sám spustil tlač. Plagáty boli rýchlo vypredané. Ich možné znovuvydanie je v pláne.

V roku 1976 pokračoval návrh plagátov pre Zimné olympijské hry v Innsbruku. Grécka hlava, ktorú Leherb vybavil modernou prilbou, okuliarmi a s pamiatkou na hranice vytrvalostného športu – časovými hodinkami. Ich znázornenie je v ‚Leherb-modrej‘ farbe. Náklad tohto plagátu je taktiež už dávnejšie rozobraný.

Nasledovala fajansová maľba s viac ako sedem metrovou dĺžkou a výškou päť a pol metra pre rehabilitačné centrum „Weißen Hof“ v Klosterneuburgu.

Taliansko a jeho monumentálne práce

Vo Faenzi, Taliansku, In Faenza, Taliansko, vytvoril začiatkom osemsediatych rokov dvadsiateho storočia „najväčšiu vyrobenú fajansu“, 380 m2 veľkú mozaiku pre novostavbu Viedenskej Ekonomickej Univerzity, ktorá bola otvorená v roku 1982, „Die Kontinente“, kde si kvôli keramickému prachu spôsobil zdravotné ťažkosti. Imaginárny portrét svetových častí Ázie, Európy, Ameriky, Afriky, Antarktidy a Austrálie vznikol počas dvanásťročnej práce a z viac ako 3500 malých keramických platní.

Leherb sám k tomu hovoril: „Žiadna dielňa, žiadny experti, žiadny keramik v európskych keramických centrách nedokázal v 1980 technicky uskutočniť osem krát osem metrov veľkú majoliku: to sa ešte nikdy nestalo, nikdy nestane a tiež jednému Leherbovi sa také niečo nepodarí.

Leherb k technike: „Pracuje sa na krehkých platniach, ktoré sú navrstvené majolikovým prachom, takzvanou ‚Smalte‘ , najmä z metaloxidu pozostávajúcu, vodou zmiešanou glazúrou. […] Tento základ je nestabilný a hociakým nesprávnym dotykom zničitelný. Týmto patrí jedna jeden meter vysoká prízemná váza ako špičkový výkon. Pre osem krát osem metrov veľkú majolikové obrazy – mierka zodpovedá veľkosti dvoch poschodí – niet niečoho porovnatelného. […] Počas vzniku tejto ‚Univerzitnej fajansy‘ som pohol nespočetné tony umenia. Pri motívoch ako tváre, telá, ruky bol proces vzniku, ktorý urobil nevyhnutným , aby som zniesol platne 25 a 30 krát zo 6 metrov vysokého lešenia na podstavec, bez toho aby som sa dotkol povrchu. Skicovanie obrovských figurín nebolo možné, na prach sa predsa kresliť nedá.

Od 1993 do 1994 vznikla univerzitná fontána „ Jedny dvere pre Eurydike„ („Eine Tür für Eurydike“), ktorá sa nachádza v Badgasse vo Viedni IX. Od 1989 do 1991 vytvoril Leherb pre manufaktúru Goldscheider v Stoobe, Burgenland, naddimenzionálne dielo „ Dvere pre jedno imaginárne múzeum„ („Tor für ein imaginäres Museum“) z bronzu a keramiky, ako aj dve (obe v limitovanej sérii 140 kusov) keramické vázové hlavy.

Okrem toho nahral platňu s názvom Autodafé eines Surrealisten.

Hoci bol Leherb predstavitelom Viedenskej školy fantastického realizmu, neskôr sa odvrátil od štýlu jeho ďalších predstavitelov ako Arik Brauer a Ernst Fuchs, a čím viac sa prikláňal k Surealizmu.

Leherb zomrel v roku 1997 na mŕtvicu. Z sebou zanechal jeho manželku, maliarku Lotte Profohs, jeho syna Anselma Daniela (1960–2001) a jeho vnučku Angelu. Bol pochovaný vo Viedenskom Centrálnom cintoríne.